Náučný chodník
Monková dolina - Kopské sedlo


Zastávka č. 1
Rázcestie pri sútoku Rígľového potoka a Bielej (930 m.n.m.)

   Východiskovým bodom náučného chodníka je sútok riečky Bielej a Rígľového potoka, vytekajúceho z Monkovej doliny. Odtiaľto vedie Monkovou dolinou do Širokého sedla a ďalej juhozápadnými svahmi Hlúpeho vrchu do Kopského sedla. Vyznačili sme na ňom 6 zastávok. Celkové prevýšenie medzi najnižším bodom (sútok Bielej a Rígľového potoka, 930 m.n.m.) a najvyšším bodom náučného chodníka (Široké sedlo, 1830 m.n.m.) je 900 metrov. Celková dĺžka chodníka je bezmála 6 km. Na prekonanie tejto vzdialenosti pohodlným krokom sú potrebné asi 4 hodiny. Monkova dolina má ľadovcový pôvod. Pred jej ústím je uložená koncová ľadovcová moréna z posledného zaľadnenia prekrytá jemnozrnejšími nánosmi. Ľadovec v Monkovej doline mal hrúbku okolo 80 metrov a schádzal z hornej časti doliny popod Hlásnu skalu do nižších častí až pod Bednársky Rígeľ. Na jeho stráňach sa zachovali zvyšky bočných morén.

   Súčasné klimatické a pôdne podmienky vyhovujú bukovým jedlinám, avšak človek sa pričinil o to, že hlavné porastotvorné dreviny - jedľa a buk - sa tu vyskytujú dosť zriedkavo. V podraste týchto lesov, okrem hojného krazemolezu čierneho, stretávamé jednak vysoké byliny - kamzičník rakúsky, mliečivec alpínsky, deväťsil biely aj viac druhov papraďorastov, napríklad papraď rozloženú, papradku samičiu a popri ďaľších bučinových a smrečinových druhoch, akými sú zubačka žliazkatá, jarmanka väčšia, tôňovka dvojlistá alebo podbelica alpínska, aj zápoadokarpatský endemit - soldanelku karpatskú. Z tráv sú najčastejšie metluška krivoľaká, smlz chĺpkatý a smlz pestrý.
Smerom vyššie, hlavne po ľavej strane chodníka, kde sa prostredníctvom plytších pôd viac prejavuje vplyv vápencového podložia, rastú aj niektoré vápnomilné druhy ako plamienok alpínsky, kortúza Matthioliho alebo stokráska Micheliho.

Spomedzi živočíchov môžeme pri troche šťastia stretnúť viaceré, v lesnom stupni Tatier vcelku bežné druhy cicavcov, najmä však jeleniu a srnčiu zver, pri veľkom šťastí aj medveďa, prípadne stopy rysa alebo vlka. Z vtákov sú tu hojné ďateľ, hýľ, krivonos a orešnica, ale žijú tu aj vzácnejšie kurovité vtáky - jariabok a hlucháň. Na vyhriatych úsekoch chodníka sa môže objaviť vretenica, poprípade iné druhy plazov. Považujeme pritom za dôležité pripomenúť, že nie iba tieto veľmi nápadné a atraktívne živočíchy predstavujú prírodné bohatstvo Belianskych Tatier. Azda oveľa väčším bohatstvom sú ďalšie, menej nápadné druhy - chrobáky, motýle, mäkkýše i voľným okom takmer neviditeľné živočíchy iných systematických skupín.